Očami mamy

'Tak ti to treba' znie mi stále v ušiach. Premýšlam, kedy sa to začalo kaziť. Prečo mám niekedy také chvíle, keď mi to s deťmi nefunguje. Prečo, keď mi to inokedy tak ide. Tlak to je tá správna príčina. Tlak situácie, okolia, času, rodiny...tlak. Vtedy sa snažím si ustáť pokoj, rovnováhu. Niekedy sa mi to však nepodarí. Napríklad ako v tomto prípade, keď každá situácia v tento deň hádzala môjmu pokoju polená pod nohy. Idem s deťmi zo škôlky. Deti ako odtrhnuté z reťaze pobehujú zo strany na stranu, zo záhrady do záhrady. Ako motýle z kvetu na kvet. Kamene, palice, orechy, kvety, chrobáky...všetko čo na chodníku nájdu im končí v rukách. Stojíme každú možnú chvíľku. Uberá mi to z nálady. Nevieme prísť do cieľa. Akokeby to bolo to najdôležitejšie a nie to, že si deti našli pobavenie a že aj počas cesty objavujú svet. V tom momente som si to nemyslela. Večer aktivita detí neutícha. Dcéra si v rýchlosti narazí hlavu. ' Tak ti to treba' vybehne nahnevane z mojich úst. ...

Vidieť iba dve bombuľky a ja napriek tomu viem, že je všetko v poriadku. Ani som nevedela, aké je to nechať deti sa hrať vonku osamote. Ako krásne sa dokážu spolu hrať a dohadovať, keď im do toho nekecám. Čo vymyslia ich bystré hlavičky len na pár metroch ľadu v bazéne. Bez hračiek, kĺzakov či lopaty a vedra. Doķážu sa pol hodiny len tak motať okolo bazéna a vymyslieť si hry na sto spôsobov. Komu ďalej doletí guľa. Kto skôr prekĺže dĺžku bazéna. Ťahajú sa za nohy, vyťahujú sa z bazéna za ruky, naháňajú sa dookola, gúľajú sa po snehu... Vôbec nezasahujem iba sa dívam a neviem sa vynadívať ako je im dobre. Toľko zábavy. Nabehajú hromadu metrov v otepľovákoch a hrubých vetrovkách s úplne premočenými rukavicami. Vôbec im to neprekáža v zábave. Počujem ako sa smejú, ako výskajú. Je to úžasne. V tej mrazivej zime, v silnom vetre na tom kĺzkom ĺade im nechýba teplý čaj a ani ja. Vôbec im nechýbam. Už im mrzne úsmev na tvári a slová strácajú zmysel, ale oni sa stále naháňajú. Som zveda...