Očami mamy

Na úvod do nového roka som si povedala, že prvý článok, ktorý napíšem bude venovaný pôrodu. Chcela by som sa podeliť s inými ženami o skúsenosti a o pohľady na pôrod. Každá žena by si rada spomínala na pôrod svojho dieťaťa s láskou a radosťou. Chcela by si uchovať z pôrodu čo najviac krásnych spomienok. Ja som sa o to usilovala pred každým pôrodom. Ale až ten tretí pôrod prebehol prirodzene. Tak prirodzene ako ho zažívali naše babičky či ich mamy a babky. V čom boli prvé dva pôrody iné od tretieho? Pri prvom pôrode som si prešla predpôrodnou prípravou a cvičením, ktoré zabezpečovala nemocnica, v ktorej som plánovala rodiť.  Zvažovala som si dať pichnúť anestézu, keďže sa o bezbolestnom pôrode rozprávalo veľa pozitívneho. Pravdupovediac, bála som sa viac vpichu medzi stavce než samotného pôrodu. Ešte na sále ma zdravotná sestrička presviedčala, že nech si rozmyslím, lebo nesķôr budem ľutovať. Chvalabohu, nedala som si aneztézu pichnúť. Pôrod prebehol viac-menej bez komplikáci...

Máme viac áut, ale menej detí. Čím sú ľudia vzdelanejší a majú v rodine viac peňazí tam nájdeme jedno alebo dve deti. Nedá sa to takto zovšeobecniť. Ale vo väčšine prípadov je to tak. Samozrejme nájdu sa rodiny, kde je aj detí viac napr.: tri. Koľko ich však je? Deti začali byť na príťaž. V kariére, v mladickom užívaní si života..v pohodlí našej pohodlnosti.  Kde sa len otočím je dieťa problémom. Šľape nám po kvetoch, špiní čalúnnenie v aute, rozvrzgáva drevotrieskove skrinky, láme kľučky...robí hluk, behá v paneláku, dupe nohami, skáče, búcha hračkami...nechodí tak ako by malo po chodníku, ale po obrubniku či po tráve, nešmýka sa na kĺzačke dolenohami, nesedí na kolotoči, ale behá okolo neho, nesánkuje sa normálne... . Asi sme zabudli, akí sme boli my v detstve.  Hojdala som sa postojačky s kamarátkou až tak, že som z nej odletela. Chodila som bosá po tráve, až kým som raz nestúpila na sklo. Robila som stojky, premety, mlynské kolá a kotrmelce zas a zas. Skákala som...

'Treba sa šetriť', znie mi v ušiach mamin hlas. Ona to nemyslí zle, chce mi ukázať, že sa to dá s deťmi aj po ľahky a nie si vyberať zložitú cestu. Naozaj deti potrebujú tak veľa zážitkov ako my dospelí? Pred 30-timi rokmi sme málokto mali autá. Kam chodili mamy s deťmi? No tam kam sa dalo pešo. Boli sme ako deti kvôli tomu nešťastní? Asi nie, lebo to kam sme chodili si ani nepamätám. Naozaj sa nepotrebujem vláčiť s deťmi do mesta kvôli drahému zákusku, či predraženej varenej čokoláde. Aj tak si to doma spravím lepšie a kvalitnejšie. Nepotrebujem s nimi chodiť na žiadne detské koncerty, akcie kde bude cukrová vata zadarmo, či do kina, kde je na výber z plytkých a násilných rozprávok. To si radšej pustíme českú rozprávku alebo po stíkrát Mišu a Mášu alebo dobráka Krtka. Vôbec ma neláka ísť do davu ľudí a vychutnávať si atmosféru hluku a stiesnenosti. Ak ideme niekam tak tam, kde nikto nejde alebo len málokto. Niekto ide s davom a my ideme proti. Takto mi to momentálne vy...