Očami mamy

Spomínate si, ako ste sa cítili, keď vám láska uštedrila kopanec? Keď ste jej videli chrbát? Keď ste ju prestali vnímať a ona sa fakt niekam vytratila a jedného dňa už nebola? Keď sa tvárila, že vás nevidí? Alebo keď prichádzala a zas odchádzala? Dávali ste jej šancu zas a znova a ona ju premrhala?  Pamätám si na ňu tak, akokeby to bolo včera.  Jedného dňa som ju prestala vnímať, akokeby sa zabednila do svojho vnútra a už nevyšla von. Chýbala mi celá. Jej krásny hlas, nádherné oči, jej zaľúbené srdce. Nerozvijala sa, ale chradla. Možno už nemala viacej síl a snahu kvitnúť. Možno ju to veľmi zraňovalo byť ako na hojdačke. Dotknúť sa neba a v jednom okamihu dopadnúť tvrdo na zem. Asi sa bála otvoriť, aby sa nezranila alebo aby nezranila druhých ... "Padám láska a ešte dlho budem. Zranila si ma. Nie úmyselne, ja viem. Zastav ma, prosím, nechcem už viac padať. .. Snáď, ma raz dobolíš". Takáto láska prichádza len výnimočne. Je neskutočne povznášajúca, idealizujúca,...

Spomínate si na platonické školské lásky?  Tešila som sa do školy, kedy ho zas uvidím. Môj pohľad smeroval tým smerom, ktorým sedel. Vždy, keď vošiel do triedy roztriasli sa mi kolená.  Keď sme si od Lucii až do Vianoc každý deň vyťahovali papieriky s chlapčenskými menami  a pod stromček ostal už len jeden, s jeho menom. Bola to náhoda? Ale kdeže. Ostalo to meno, ktoré som chcela, aby ostalo. Spomínate si na túto kúzelnú dievčenskú hru? Ako sme trhali lupienky margarétkam. Ľúbi a či neľúbi? A denník, kam som ho skryla? Raz sa odnekadiaľ vynorí. Jedna platonická láska striedala ďalšiu, ako som prestupovala do inej školy. Také zidealizované, nevinné ale dychberúce. Keď všetky bunky sú zmagnetizované a reagujú len na neho. Keď sa ho v mysli dotknem, srdce začne biť ako zvon.  Keď sa ho chcem hocičo opýtať, ale nič ma v tomto momente nenapadne. Keď sa ho chcem nenápadne dotknúť, ale ztuhne mi celá ruka. Keď sa chcem na neho usmiať, ale paralyzuje ma...