Očami mamy

Jedného slnečného dňa sme išli do hory sa poprechádzať. Mala to byť iba ľahká turistika. Po chvíli chodenia sme si sadli pod starú borovicu, na ktorej bol drevený domček. Decká si našli preliezku a ja som si pomyslel, že turistiky je už koniec. Zahľadel som sa do lesa a v tom pozerám, že každý chodí z toho lesa s košíkmi plných húb. Tak som povedal: 'Decká, idem do lesa na hríby'. A decká s nadšením vykríkli: 'Aj jááá, aj jááá'! Zišli sme do kriačiny, predrali sme sa ňou a decká ma nasledovali plní očakávania za neznámym. Vidím, že im to ide šikovno a nevadí im ani keď ich šľahajú konáre či žihľava. Túžba je silná a poháňa nás vpred. Vošli sme do lesa a decká začali hľadať hríby. Les bol posiaty samými hríbmi, ale väčšinou jedovatými. Decká začali zbierať. Ja im vravím: Nie, ten zahoď, to je muchotrávka zelená, ten je zas červená a ten muchotrávka tigrovaná.  Po chvíli sme našli kozák. „Tak takto má vyzerať hríb, ktorý hľadáme.“ Sem tam ešte našli nejaký nej...

Keď deti kreslia obrázky niekedy sa na nich objavujú aj dúhy.  Tak ako v prírode. Ide o zjav vplyvu svetla a vody. Most, ktorý spojí nebo so zemou.  Dúha mi pripomína detstvo, čistotu, nevinnosť, niečo nadpozemské. Preto ju vedia nakresliť jedine deti. Vedia, že má tvar oblúka. Vedia, aké farby majú dať dúhe aj poradie farieb. Zvláštne, deti to vedia aj napriek tomu, že ju videli možno raz alebo dvakrát v živote. Keď končí búrka. Keď tmu vystrieda svetlo. Keď slzy nahradí radosť. Ja som to nevedela. Dcéra mi poradila, aké farby mám dať dúhe. Kedy som prestala kresliť dúhy? Asi keď čistotu vystriedala vypočítavosť.  Keď som prestala rozumieť detskej reči. Keď som sa stratila vo svete dospelosti.  Dúha patrí všetķým, deťom aj dospelým. Je to dar zeme, ktorý sa zjaví tým ktorí sa smejú aj tým čo plačú, tým ktorí sú zdraví a aj tým ktorí sú chorí, tým ktorí sú bohatí ale aj tým, ktorí sú chudobní... tým ktorí sa na chvíľu zastavia, vzhlia...

Chcem vám porozprávať o tom, ako každú noc hľadám poklad. Vždy, keď sa zobudím začnem ho hľadať hmatom. Ruky mi behajú po perine. Je to veľmi groteskné. Ak ho neviem nahmatať zbystrím sluch. Je tak ťažké niekedy ho v noci hľadať. Nesķôr mi už funguje aj zrak. Obzerám sa, či nezazriem kopček pod perinou. Je to neuveriteľné, lebo len málokedy ho nájdem tam kde som ho v noci uložila. Dokáže sa počas noci pregúľať cez dĺžku postele a popreliezať cez prekážky bez toho aby ma zobudil. Niekedy ho nájdem v kútiku postele, inokedy pri nohách a už som ho našla aj dole na zemi. Aj takto vie spať. Hľadať poklad som začala, už keď sa nám narodilo prvé dieťa. Robím to každú noc. Vždy veľmi stuhnem, keď ten môj pokladík neviem dlhšie nájsť a musím sa úplne prebrať a začať používať aj myseľ. Ale viem, že niekde musí byť. Preto sa snažím upokojiť a pátrať ďalej. Odrazu sa zjaví zlatá hlávka jemnučkých vláskov. Našla som ťa. Môj poklad má maličké ručičky, ktoré už dokážu byť nesmierne šikovné a doķáž...

Syn ma naučil, že nie každy drahý alebo zložitý darček je vždy ten najlepší. Raz ma veľmi prekvapil. Na deti zo všetkých strán vyskakujú a podprahovo vplývajú reklamy počas rozprávok, v detských časopisoch, letákoch či niektorých knihách. Toľko úžasných vecí aj ja by som chcela, kedysi. Dnes už nie. Dnes už viem, že nie materiálne veci sú pre mňa dôlezité. Pobehať si ráno v zarosenej tráve je úžasne, ale keď nemusím myseľ sústrediť napríklad na deti. Pozerať, ako beží veverička, popíjať čerstvo načapované mlieko počas hier na ihrisku, napísať krátky príbeh pod košatými stromami, keď spolu s deťmi vycuciavam sladkú šťavu z ďateliny, pozorovať, ako dcéra naháňa motýľa, či rozhojdať sa na hojdačke tak rýchlo, až mám pocit, že odletím... A objavovať tak radosť z nového pocitu, z pocitu tak neskutočne oslobodzujucého, nezávislého od nášho materiálneho sveta. Ako keď motorkár dupne na plyn a rozbehne sa tak rýchlo, ako mu to stroj umožní. Ako keď dieťa prekoná svoj strach a vyšplhá sa vys...

Kedysi, ešte pred pár rokmi som osobné a pracovné úspechy brala ako malé výhry. Posúvali ma vpred a napĺňali ma šťastím. Dnes sa už na nejaké to víťaztvo pozerám inak. Asi mu vidím až do žalúdka. Aj keby sa zdalo, že som niečo dosiahla a malo by ma to tešiť,  nie je to tak. Hlavne, ķeď tu ostanú porazení a keď sú porazenými deti. Ide o veľmi trpké víťaztvo. Preto nie je víťaztvo ako víťaztvo. Staršia dcéra už rozumie, že nie je dôležité byť v niečom prvý, ale je podstatná spokojnosť a radosť všetkých. Ak sa to samozrejme dá dosiahnuť. Víťaz sa nemusí cítiť šťastne ani veselo, keď vidí za sebou smršť. Bolestivý výraz, znechutenie, nešťastie, plač či nespokojnosť. A mám na mysli aj bežné situácie zo života a nielen hry, kde je začiatok na štarte a koniec na cieli. Preto som prestala deťom dávať výzvy ako - kto sķôr sa prezlečie, kto sķôr zje polievku, kto si prvý uprace a prestala som ich za to aj odmeňovať. Keď spravili, čo som chcela ostali všetci vrátane mňa...