Deti baví to čo aj teba

Jedného slnečného dňa sme išli do hory sa poprechádzať. Mala to byť iba ľahká turistika. Po chvíli chodenia sme si sadli pod starú borovicu, na ktorej bol drevený domček. Decká si našli preliezku a ja som si pomyslel, že turistiky je už koniec.

Zahľadel som sa do lesa a v tom pozerám, že každý chodí z toho lesa s košíkmi plných húb. Tak som povedal: 'Decká, idem do lesa na hríby'. A decká s nadšením vykríkli: 'Aj jááá, aj jááá'!

Zišli sme do kriačiny, predrali sme sa ňou a decká ma nasledovali plní očakávania za neznámym. Vidím, že im to ide šikovno a nevadí im ani keď ich šľahajú konáre či žihľava. Túžba je silná a poháňa nás vpred.

Vošli sme do lesa a decká začali hľadať hríby. Les bol posiaty samými hríbmi, ale väčšinou jedovatými. Decká začali zbierať. Ja im vravím: Nie, ten zahoď, to je muchotrávka zelená, ten je zas červená a ten muchotrávka tigrovaná.  Po chvíli sme našli kozák. „Tak takto má vyzerať hríb, ktorý hľadáme.“ Sem tam ešte našli nejaký nejedlý hríb, ale pomaly sa chytali a začali nachádzať kozáky.

Je úžasné mať na hríboch deti, lebo ja som len ukazoval a ony zbierali. Sem tam som sa zohol aj ja, ale moc som sa namáhať nemusel. Za desať minút som mal plný košík. Tak som to stočil smerom odkiaľ sme prišli. Deti išli predo mnou a hravo našli cestu z lesa, ktorou sme prišli. Predrali sme sa znovu krovím, vyšli sme do kopca a ocitli sme sa na lúke.
Decká mi vravia: 'Tam bolo super! Pôjdeme tam aj zajtra?'

 

autor Pali