Očami mamy

Kde len pozriete všade sa píše alebo rozpráva o tom, že prichádzajú sviatky pokoja, zmierenia, rodiny... sviatky Vianoc. No na druhej strane sa nám zároveň podsúva obraz dokonalej rodiny, ktorá zasadne spoločne do kruhu za prestretý a vyzdobený stôl, deti a dospelí sú oblečení do sviatočných odevov, na stole sú položené misy so sviatočným jedlom a v pozadí sa ligoce dokonale ozdobený vianočný stromček, pod ktorým nechýba hromada darčekov. Cítite to? Vôňu kapustnice, vysmáženého kapra, vanilky... Počujete to zvonenie, keď sa stromček otriasa? Naozaj je to tak v rodinách, ako sa nás snaží presvedčiť reklama na mobilný telefón, alebo fotky v ženskom časopise na ten najchutnejší recept na linecké cesto...? Žiaľ, alebo vďakabohu nie. Život je úplne o niečom inom ako o ideálne strávených vianočných sviatkoch. Sú rodiny, kde sa všetci pri stole nestretnú, lebo niekto musí ísť do práce aj počas sviatkov. Sú rodiny, kde sa niekto už pobral na večnosť a ostane po ňom prázdne miesto pri stol...

S miernou obavou som viedla dcéru do prvého ročníka. Určite som pociťovala strach z toho ako sa jej v novom prostredí bude páčiť, ako si zvykne na nový kolektív a novú pani učiteľku a ako sa jej bude dariť. Strach bol opodstatnený. Vyplýval z môjho vnútra a vychádzal teraz na povrch aj keď školské časy sú už dávno za mnou. Škola zanechala vo mne trpkú príchuť. Verím, že som do školy chodila s radosťou. No napriek krásnym školským zážitkom boli aj také, na ktoré si dodnes s trpkosťou spomínam. Na moju prvú nespravodlivú päťku, na čierne bodky na nástenkách, na potrhané listy v zošite, na zauchá ktoré schytávali spolužiaci za to že vyrušovali, na poznámky v žiackej knižke... Verím, že mnoho z toho všetkého bolo opodstatnené, ale muselo to tak skutočne byť? Musela som dostať päťku za to, že som sa nevedela obhájiť a že som sa bála ozvať a tak som bola potrestaná učiteľkou? Spomínam si aj na iné udalosti. Spomínam si ako som sa tešila na spartakiádu, ako som si viazala pioniersku š...