Keď spoločne víťazíme

Kedysi, ešte pred pár rokmi som osobné a pracovné úspechy brala ako malé výhry. Posúvali ma vpred a napĺňali ma šťastím.

Dnes sa už na nejaké to víťaztvo pozerám inak. Asi mu vidím až do žalúdka. Aj keby sa zdalo, že som niečo dosiahla a malo by ma to tešiť,  nie je to tak. Hlavne, ķeď tu ostanú porazení a keď sú porazenými deti. Ide o veľmi trpké víťaztvo. Preto nie je víťaztvo ako víťaztvo.
Staršia dcéra už rozumie, že nie je dôležité byť v niečom prvý, ale je podstatná spokojnosť a radosť všetkých. Ak sa to samozrejme dá dosiahnuť.

Víťaz sa nemusí cítiť šťastne ani veselo, keď vidí za sebou smršť. Bolestivý výraz, znechutenie, nešťastie, plač či nespokojnosť. A mám na mysli aj bežné situácie zo života a nielen hry, kde je začiatok na štarte a koniec na cieli.

Preto som prestala deťom dávať výzvy ako - kto sķôr sa prezlečie, kto sķôr zje polievku, kto si prvý uprace a prestala som ich za to aj odmeňovať. Keď spravili, čo som chcela ostali všetci vrátane mňa nespokojní. Áno, nakoniec sa prezliekli, aj polievka bola zjedená, aj upratané bolo, ale za aķú cenu. Takéto riešenia nie sú dobré. Nikdy som nechcela manipulovať a vždy, keď sa mi to podarí, tak sa mi to ako bumerang vracia. Buď hneď alebo po nejakom čase. Keď od deti počujem ' mami poď, počítam do 10. 1,2,3,...' Keď počujem od syna 'mami,  ak si toto oblečieš tak sa mi budeš veľmi páčiť', ' ak mi kúpiš lízatko tak ťa budem mať veľmi rád'.... situácii je veľa. Hm, prečo sa to a kedy pokazilo? Občas zmením slová a spôsob, ako to deťom poviem, ale podstata ostáva rovnaká. Ide o manipuláciu, podmieňovanie niečoho iným...pozlátko, klamanie a zavádzanie. To fakt? Toto chcem? Takýto vzťah chcem mať s deťmi?

Preto som sa rozhodla zmeniť moje správanie voči mojim deťom. 'Nerob niekomu to, čo nechceš, aby tebe robil.' To je základ, ktorého sa držím. Povieme si úprimne a pravdivo ako to je a ako sa cítime. Snažím sa ich akceptovať a rešpektovať ako rovnocenné bytosti.  Snažím sa im načúvať a porozumieť im.
Chyby robím a budem robiť. V škole ma neučili, ako správne vychovávať deti. Dôležité je si ich uvedomiť a snažiť sa z nich poučiť. Vtedy cítim víťazstvo.

V jednej situácii sme zvíťazili všetci. Deti súťažili, kto postaví vyššiu vežu z kociek. Došlo k veľkému nedorozumeniu a syn v hneve zhodil svoju kockovú vežu. Bolo cítiť napätie vo vzduchu. Snažila som sa neprilievať olej do ohňa a udržať pokoj v srdci. Syn sa po chvíli upokojil. Pokúšala som sa nehľadieť na rozhádzané kocky a hnev, ktorý ma u neho prekvapil. Veď mal postavenú vyššiu vežu než dcéra. Neviem presne, čo rozhnevalo syna ale prijala som s pokojom jeho hnev. Niekedy neviem ako sa zachovať a tak je asi lepšie ostať chvíĺu ticho a pozorovať čo sa bude ďalej diať. Možno ho rozhnevala práve tá súťaživosť a namiesto radosti z hry ho prevalcovali emócie. Nabudúce si spoločne na začiatku hry povieme ako si to predstavujeme, aby sme sa v cieli necítili ako porazení. 

V mnohých situáciach dochádza k neporozumeniu. Mám niekedy pocit, že rozprávame cudzími jazykmi. Snažím sa však deťom načúvať a poķúsiť sa ich pochopiť. Ak sa mi to nepodarí tak aspoň pokojne prijať a uznať situáciu či pocit.

Poķúsme sa stať lepšími. Poprosme o odpustenie a odpusťme si. 

Dávame si tak šancu na ďalšie spoločné víťaztva.

autor Darina