O láske

-
Spomínate si na platonické školské lásky? 

Tešila som sa do školy, kedy ho zas uvidím. Môj pohľad smeroval tým smerom, ktorým sedel. Vždy, keď vošiel do triedy roztriasli sa mi kolená. 
Keď sme si od Lucii až do Vianoc každý deň vyťahovali papieriky s chlapčenskými menami  a pod stromček ostal už len jeden, s jeho menom. Bola to náhoda? Ale kdeže. Ostalo to meno, ktoré som chcela, aby ostalo. Spomínate si na túto kúzelnú dievčenskú hru? Ako sme trhali lupienky margarétkam. Ľúbi a či neľúbi? A denník, kam som ho skryla? Raz sa odnekadiaľ vynorí.

Jedna platonická láska striedala ďalšiu, ako som prestupovala do inej školy. Také zidealizované, nevinné ale dychberúce. Keď všetky bunky sú zmagnetizované a reagujú len na neho. Keď sa ho v mysli dotknem, srdce začne biť ako zvon.  Keď sa ho chcem hocičo opýtať, ale nič ma v tomto momente nenapadne. Keď sa ho chcem nenápadne dotknúť, ale ztuhne mi celá ruka. Keď sa chcem na neho usmiať, ale paralyzuje ma jeho pohľad. Keď chcem ísť za ním, ale nohy nechcú kračať....Bola som zamilovaná. Tak nádherne iná. 

Zázraky sa diali, keď to bolo obojstrané. Vtedy sa vesmír spojil a od dvoch túžiacich sŕdc nasával energiu a kúzlil. Naše duše spriadali spoločne naše šťastie. Ladili spolu, súzneli, vnímali. Keď som ho chcela stretnúť stretla som ho. Videla som jeho žiarivé oči a zaľúbené srdce. Čo som si do vesmíru zaželala to mi bolo zázračne doručené. No darček som sa hanbila vyzdvihnúť.

Škola sa skončila a platonický vzťah sa kamsi vytratil. Teraz, keď zriedkakedy stretnem niektorú z mojich platonických lások, objaví sa jemné chvenie a  taká jemná bolesť v hrudi. Poznáte to? Nádherné, ale bolestné. Dotkli sa môjho srdca a zanechali v ňom nezmazateľný odtlačok a spomienky v mojej mysli.

V tomto období si už tou prvou platonickou láskou prechádza moja dcéra. Nič nerieši, iba si vychutnáva ten opojný nápoj lásky. A ja si ten povznášajúci pocit užívam s ňou. 

Darina 
"Pri dotyku lásky sa stáva básnikom každý.“ Platón
 

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Keď chcem utiecť

-
Obraz
Máš niekedy čas si vypiť čaj len tak sama bez vonkajších podnetov, vzlietnuť k nebu a zrakom blúdiť po okolitých kopcoch, vôbec nepremýšľať nad povinnosťami ani nad budúcnosťou...? Mne sa to trochu splnilo. Aj keđ nevedome. Mám zhoršený sluch a nepočujem vzdialené zvuky, slabšie počujem krik detí, nerozumiem kritike, slabšie počujem buchot susedy, ktorá reaguje na dupot môjho syna....Prestala som zjavne počuť to, čo by ma len vyhodilo z rovnováhy. Mala by som niečo so sluchom robiť. Otázne je však, či je to liečiteľné. Ak ma opustil sluch asi mi organizmus chce niečo našepkať. Chce mi pošepkať, že mám iba jedno srdce, ktoré stále bije a už 8 rokov tu bije iba pre deti. Nie pre mňa. Preto by som sa mala započúvať a uvedomiť si, že keď si nedám pozor a nezačnem myslieť na svoje srdce tak raz prestanem počuť deti úplne a nebudem počuť už ani tĺkot môjho srdca. Telo mi šepká, že mám iba dvoje ruky a jednu hlavu. Dvoje ruky, ktoré v istom okamihu musia ošetriť tri rôzne boliestky, nakŕmiť...
Čítať ďalej

Provokatéri versus agresori

-
Obraz
Paralela k dnešným udalostiam. Starší syn vzbĺkol hnevom a zahnal sa päsťou na mladšieho syna. Videla som zúrivosť v očiach a letiacu päsť. Pod tlakom okolností som pocítila zlosť voči synovi - agresorovi a hneď som zatrhla jeho nekontrolované búchanie päsťou a bez rozmyslu som odsúdila jeho agresiu pokarhaním.  Čo sa však v skutočnosti stalo, čo som predtým nespozorovala. Skúšam tomu porozumieť. Mladší syn potrebuje častejšie pozornosť, keďže je malý. A keď sa mu jej nedostáva tak si ju vynucuje nie práve vhodným spôsobom. Provokovaním. Provokuje kým neschytá. Snažím sa mu vysvetľovať, že keď mu niečo vadí, alebo ak niečo chce, nech to povie alebo ukáže a my sa mu budeme snažiť porozumieť. A ak sa to aj z našej strany dá, tak aj vyhovieť. Provokácia a agresia je vždy len nepochopenie potrieb a požiadaviek oboch strán. Mohla by som spor vyriešiť tak, že dám mladšiemu synovi boxerské rukavice, aby sa vedel brániť silnejšiemu, prípadne aby súboj vyhral. Lenže nie som tak mentálne...
Čítať ďalej

Keď dostanem príučku

-
Obraz
'Tak ti to treba' znie mi stále v ušiach. Premýšlam, kedy sa to začalo kaziť. Prečo mám niekedy také chvíle, keď mi to s deťmi nefunguje. Prečo, keď mi to inokedy tak ide. Tlak to je tá správna príčina. Tlak situácie, okolia, času, rodiny...tlak. Vtedy sa snažím si ustáť pokoj, rovnováhu. Niekedy sa mi to však nepodarí. Napríklad ako v tomto prípade, keď každá situácia v tento deň hádzala môjmu pokoju polená pod nohy. Idem s deťmi zo škôlky. Deti ako odtrhnuté z reťaze pobehujú zo strany na stranu, zo záhrady do záhrady. Ako motýle z kvetu na kvet. Kamene, palice, orechy, kvety, chrobáky...všetko čo na chodníku nájdu im končí v rukách. Stojíme každú možnú chvíľku. Uberá mi to z nálady. Nevieme prísť do cieľa. Akokeby to bolo to najdôležitejšie a nie to, že si deti našli pobavenie a že aj počas cesty objavujú svet. V tom momente som si to nemyslela. Večer aktivita detí neutícha. Dcéra si v rýchlosti narazí hlavu. ' Tak ti to treba' vybehne nahnevane z mojich úst. ...
Čítať ďalej