Čo sa to s nami deje?

Máme viac áut, ale menej detí. Čím sú ľudia vzdelanejší a majú v rodine viac peňazí tam nájdeme jedno alebo dve deti. Nedá sa to takto zovšeobecniť. Ale vo väčšine prípadov je to tak. Samozrejme nájdu sa rodiny, kde je aj detí viac napr.: tri. Koľko ich však je? Deti začali byť na príťaž. V kariére, v mladickom užívaní si života..v pohodlí našej pohodlnosti. 

Kde sa len otočím je dieťa problémom. Šľape nám po kvetoch, špiní čalúnnenie v aute, rozvrzgáva drevotrieskove skrinky, láme kľučky...robí hluk, behá v paneláku, dupe nohami, skáče, búcha hračkami...nechodí tak ako by malo po chodníku, ale po obrubniku či po tráve, nešmýka sa na kĺzačke dolenohami, nesedí na kolotoči, ale behá okolo neho, nesánkuje sa normálne... .
Asi sme zabudli, akí sme boli my v detstve. 

Hojdala som sa postojačky s kamarátkou až tak, že som z nej odletela. Chodila som bosá po tráve, až kým som raz nestúpila na sklo. Robila som stojky, premety, mlynské kolá a kotrmelce zas a zas. Skákala som v bytovke cez švihadlo. Preliezla som cez ostnatý drôt, len preto, aby som sa na chvíľu pohojdala v hojdacej sieti. Čo na tom, že som si natrhla sukňu, či doškriabala kolená. Trhala som ďatelinu, kapsičku, či púpavu a to som pojedala. Ani ma nenapadlo zjesť inú rastlinku, ktorú som nepoznala. Chodila som po preliezkach postojačky a celé som ich preliezla bez pomoci rúk. Hrali sme sa na naháňačku na trepákoch. Hrali sme vybíjanú na ceste. Počujete? Na ceste. Bolo viac detí a menej áut. Vtedy nikomu nevadil výskot detí či behanie po schodoch, maľovanie na ceste, či hádzanie loptou...Dnes nikomu nevadia autá a ich hluk, či zvieratá. Deti sú však problém. 

Veľa mamičiek nevie ako zvládať deti a ani to nechcú vedieť. Ide do škôlky tam si s ním poradia. Každé ráno odvezú dieťa do škôlky a majú voľno. Namiesto toho, aby s ním prežili ten krátky detský život. Ale v škole či v škôlke sa tiež deti máločo venujú pohybu, teda tomu, čo je pre nich najprirodzenejšie v ich veku. Vonku sa nejde. Je príliš kĺzko, mokro, mrholí, fúka, mrzne.. výhovorky sa nájdu, ak sa chce. Tak sa potom nečudujme, keď si málo pohybu vynahradzajú menej vhodným spôsobom, napr.: zápasením, alebo vzájomným provokovaním, vyliezaním na skrinky, stôl či parapetu, sķákaním z výšok, či chodením po hrane sedačky. Ale aj to patrí k detstvu. Deti sa potrebujú hýbať. Stále. Či sú vonku a či vnútri. Nirvána. 

Som šťastná, že sú deti živé a pohyblivé. Lepšie akokeby boli utiahnuté, usedené, či apatické a plné strachu. 

autor Darina