Keď dám deťom voľnosť

-

Vidieť iba dve bombuľky a ja napriek tomu viem, že je všetko v poriadku. Ani som nevedela, aké je to nechať deti sa hrať vonku osamote. Ako krásne sa dokážu spolu hrať a dohadovať, keď im do toho nekecám. Čo vymyslia ich bystré hlavičky len na pár metroch ľadu v bazéne. Bez hračiek, kĺzakov či lopaty a vedra. Doķážu sa pol hodiny len tak motať okolo bazéna a vymyslieť si hry na sto spôsobov. Komu ďalej doletí guľa. Kto skôr prekĺže dĺžku bazéna. Ťahajú sa za nohy, vyťahujú sa z bazéna za ruky, naháňajú sa dookola, gúľajú sa po snehu...

Vôbec nezasahujem iba sa dívam a neviem sa vynadívať ako je im dobre. Toľko zábavy. Nabehajú hromadu metrov v otepľovákoch a hrubých vetrovkách s úplne premočenými rukavicami. Vôbec im to neprekáža v zábave. Počujem ako sa smejú, ako výskajú. Je to úžasne. V tej mrazivej zime, v silnom vetre na tom kĺzkom ĺade im nechýba teplý čaj a ani ja. Vôbec im nechýbam. Už im mrzne úsmev na tvári a slová strácajú zmysel, ale oni sa stále naháňajú. Som zvedavá, kedy ich zima zlomí a dobre vyzimení zaklopkajú na dvere. Hry na sto spôsobov. Keby som rozumela slovám, ktoré si medzi sebou vymieňajú píšem scenáre hier. 

A keď majú v rukách vankúše, deky či matrac a stúpačiky vytvoria komplet ihrisko s tunelom, s preliezačkami, s oddychovou a aktívnou zónou. Alebo keď z deky a z ponožiek spravia katapult. Neviete ako? Napíšte, ja vám to prezradím. Je to ich výmysel a tooľko zábavy, keď letia ponožky.

Deti sú úžasní scenáristi. Ale uķážu nám svoje schopnosti jedine vtedy, keď im dáme voľnosť. 

autor Darina

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Keď chcem utiecť

-
Obraz
Máš niekedy čas si vypiť čaj len tak sama bez vonkajších podnetov, vzlietnuť k nebu a zrakom blúdiť po okolitých kopcoch, vôbec nepremýšľať nad povinnosťami ani nad budúcnosťou...? Mne sa to trochu splnilo. Aj keđ nevedome. Mám zhoršený sluch a nepočujem vzdialené zvuky, slabšie počujem krik detí, nerozumiem kritike, slabšie počujem buchot susedy, ktorá reaguje na dupot môjho syna....Prestala som zjavne počuť to, čo by ma len vyhodilo z rovnováhy. Mala by som niečo so sluchom robiť. Otázne je však, či je to liečiteľné. Ak ma opustil sluch asi mi organizmus chce niečo našepkať. Chce mi pošepkať, že mám iba jedno srdce, ktoré stále bije a už 8 rokov tu bije iba pre deti. Nie pre mňa. Preto by som sa mala započúvať a uvedomiť si, že keď si nedám pozor a nezačnem myslieť na svoje srdce tak raz prestanem počuť deti úplne a nebudem počuť už ani tĺkot môjho srdca. Telo mi šepká, že mám iba dvoje ruky a jednu hlavu. Dvoje ruky, ktoré v istom okamihu musia ošetriť tri rôzne boliestky, nakŕmiť...
Čítať ďalej

Provokatéri versus agresori

-
Obraz
Paralela k dnešným udalostiam. Starší syn vzbĺkol hnevom a zahnal sa päsťou na mladšieho syna. Videla som zúrivosť v očiach a letiacu päsť. Pod tlakom okolností som pocítila zlosť voči synovi - agresorovi a hneď som zatrhla jeho nekontrolované búchanie päsťou a bez rozmyslu som odsúdila jeho agresiu pokarhaním.  Čo sa však v skutočnosti stalo, čo som predtým nespozorovala. Skúšam tomu porozumieť. Mladší syn potrebuje častejšie pozornosť, keďže je malý. A keď sa mu jej nedostáva tak si ju vynucuje nie práve vhodným spôsobom. Provokovaním. Provokuje kým neschytá. Snažím sa mu vysvetľovať, že keď mu niečo vadí, alebo ak niečo chce, nech to povie alebo ukáže a my sa mu budeme snažiť porozumieť. A ak sa to aj z našej strany dá, tak aj vyhovieť. Provokácia a agresia je vždy len nepochopenie potrieb a požiadaviek oboch strán. Mohla by som spor vyriešiť tak, že dám mladšiemu synovi boxerské rukavice, aby sa vedel brániť silnejšiemu, prípadne aby súboj vyhral. Lenže nie som tak mentálne...
Čítať ďalej

Keď dostanem príučku

-
Obraz
'Tak ti to treba' znie mi stále v ušiach. Premýšlam, kedy sa to začalo kaziť. Prečo mám niekedy také chvíle, keď mi to s deťmi nefunguje. Prečo, keď mi to inokedy tak ide. Tlak to je tá správna príčina. Tlak situácie, okolia, času, rodiny...tlak. Vtedy sa snažím si ustáť pokoj, rovnováhu. Niekedy sa mi to však nepodarí. Napríklad ako v tomto prípade, keď každá situácia v tento deň hádzala môjmu pokoju polená pod nohy. Idem s deťmi zo škôlky. Deti ako odtrhnuté z reťaze pobehujú zo strany na stranu, zo záhrady do záhrady. Ako motýle z kvetu na kvet. Kamene, palice, orechy, kvety, chrobáky...všetko čo na chodníku nájdu im končí v rukách. Stojíme každú možnú chvíľku. Uberá mi to z nálady. Nevieme prísť do cieľa. Akokeby to bolo to najdôležitejšie a nie to, že si deti našli pobavenie a že aj počas cesty objavujú svet. V tom momente som si to nemyslela. Večer aktivita detí neutícha. Dcéra si v rýchlosti narazí hlavu. ' Tak ti to treba' vybehne nahnevane z mojich úst. ...
Čítať ďalej