Očami mamy

  Čakalo ma radostné obdobie plné slnka a tepla. Mali sme kopec plánov, ako si s deťmi vychutnať prázdninové obdobie. Tešili sme sa na každý výlet, každé kúpanie. Po prázdninách som si naplánovala vrátiť sa opäť do pracovného kolotoča. Každý pohovor bol mojou veľkou výzvou. Vedela som, že sa postupne dopracujem až k vysnívanej práci. Neponáhľala som sa. Nebolo to nutné. Jedného dňa prišiel zlom. Taký, s ktorým sa nepočíta. Ktorý nezapadá do bežnej predstavy človeka. Spadol podo mnou konár, keď som oberala slivky. V jeden okamih sa mi zrútil sen o krásnom lete a o novej práci.  Teraz ma čakajú iné výzvy. Teším sa, že som sa natiahla za pohárom, ze som sa pretočila na bok a že som sa dnes prvýkrát po troch dňoch postavila na nohy a urobila pár najdôležitejších krokov v mojom živote. Opäť raz začínam. Začínam chodiť.  Všetko má svoj čas. Dosahujeme v živote malé, veľké výzvy.  Užívala som si život, ale ten materiálny. Prestala som sa starať o svoj duchovný rast. Zabudla...

Paralela k dnešným udalostiam. Starší syn vzbĺkol hnevom a zahnal sa päsťou na mladšieho syna. Videla som zúrivosť v očiach a letiacu päsť. Pod tlakom okolností som pocítila zlosť voči synovi - agresorovi a hneď som zatrhla jeho nekontrolované búchanie päsťou a bez rozmyslu som odsúdila jeho agresiu pokarhaním.  Čo sa však v skutočnosti stalo, čo som predtým nespozorovala. Skúšam tomu porozumieť. Mladší syn potrebuje častejšie pozornosť, keďže je malý. A keď sa mu jej nedostáva tak si ju vynucuje nie práve vhodným spôsobom. Provokovaním. Provokuje kým neschytá. Snažím sa mu vysvetľovať, že keď mu niečo vadí, alebo ak niečo chce, nech to povie alebo ukáže a my sa mu budeme snažiť porozumieť. A ak sa to aj z našej strany dá, tak aj vyhovieť. Provokácia a agresia je vždy len nepochopenie potrieb a požiadaviek oboch strán. Mohla by som spor vyriešiť tak, že dám mladšiemu synovi boxerské rukavice, aby sa vedel brániť silnejšiemu, prípadne aby súboj vyhral. Lenže nie som tak mentálne...