Popletená mama

'Do plienky aj do nočníka sa ciká. Do nohavíc nie. Do rukáva sa neutiera jogurtové alebo cviklové ústa, ale do servítky. Papáme lyžičkou kolienka a nie rukou.'... Čo myslíte, chápe to moje dieťa, čo mu to vlastne vravím, alebo sa pozerá na mňa s nepochopením? Ako to bolo kedysi, keď sa mamy starali o deti? Čím ich utierali a kŕmili? Jaj. Zabudla som. Utierali ich do vlnenej látky, lopúchového lista ...alebo čo bolo po ruke. A kŕmili ich rukou alebo drevenou lyžicou. Hocikedy, keď sa rozprávam s deťmi sa zaseknem, či to čo im hovorím je vôbec správne. Poznáte to? Ako kedysi, keď mi dcéra povedala, že sladkosti sú nezdravé a ovocie a zelenina zdravé. Že sklo patrí do zeleného kontajnera. Už to dnes nie je tak jednoduché. Však? Prečo syn má cikať do nejakej plienky a nie do nohavíc či gatí? Ako to vôbec vysvetliť? Plienka sa musí vyrobiť, aby tak skončila zhorená na smetisku. Rukáv trička sa vyperie, kdežto servítka nie a tiež končí na smetisku alebo vo filtroch v čističke odpadových vôd. Máme však na výber z bavlnených plienok alebo látkových kapesníkov. Lenže v dnešnej dobe to čo je akože ekologické je neprimerane drahé. Kde sa podel zdravý sedliacky rozum? Aj kvôli jednorazovým servítkam sa vyrubávajú stromy. Kvôli živici. Čo vlastne a ktorý prístup je zodpovednejší? Dilema pre popletenú mamu. 

Tak skúsme zvoliť zlatú strednú cestu. Využívajme iné možnosti, ak sú. Následne sa rozhodneme, čo zmeniť. 

Prvé dieťa ma prinútilo sa zbaviť všetkej mojej kozmetiky. Doslova. Začali mi vadiť vône drogérie. A to sa do dnes nezmenilo. Porozdávala som šampóny, sprcháče, krémy, gél na pranie, či čistiace prostriedky. Dnes v mojej výbave nájdete mydlo, tuhý šampón a oleje. Gél na pranie je v prírode plne odbúrateľný. Odľahčila som si život o tieto zbytočnosti, o vône, po ktorých sa mi skrúcal žalúdok. Prestala som kupovať päť hviezdičkový vyvoňaný toaletný papier. Stačí mi normálny 2-vrstvový a aj to minimum. Treba si premyslieť, či potrebujeme vlhčené obrúsky, čistiace tampóny...Stali sa z nás rozmaznaní a pohodlní ľudia, ktorých už snáď presvedčí len jediné opatrenie, aby si dvakrát premysleli, či to čo kupujú je naozaj potrebné, nevyhnutné. Či je potrebné kupovať plast balený v plaste.

Kedysi sme nepoužívali igelitové vrecúška, či tašky. Čo sme nemali to nám nechýbalo.  Prešli sme si obdobím neskromného konzumu a teraz vidíme dopady nášho počinu.
Tak ako nás do toho nepriamo namočila spoločnosť, ukázala nám, čo všetko sa dá za peniaze kúpiť, ako si spohodlniť život, tak nás z toho zas tá istá spoločnosť dostane. Ale nie limitovaním výroby a predaja. Aspoň nie v prvom kroku. To nie je predsa ekonomické. Najprv to bude spoplatnenie. Poplatok za recykláciu starých elektrospotrebičov, poplatok za igelitky a sáčky navyše.. poplatky za komunálny odpad. Pôjde to však ďalej. Či chceme alebo nie. Poplatky od množstva a obsahu odpadu, poplatok za pitnú vodu, poplatok za čisté ovzdušie, poplatok za život v čistom prostredí, v rezervácií... dane za auto, daň za parkovacie miesto, poplatky za elektroniku...  My, obyčajní ľudia budeme platiť za to, že spotrebúvame, že máme kvalitnejší život na rozdiel od iných obyvateľov Zeme. A potom prídu zákazy a tresty. Je to nereálne?

Takto sa cíti popletená mama. Tá, ktorá príliš premýšľa nad vecami, ktoré sú dnes bežné a samozrejmé. Veci, ktoré však zajtra môžu byť už raritou alebo aj zakázané.
A možno raz nadíde čas, keď niekto príde a zavrie kohútik v mene ekologickej záťaže a stopy, ktorú tu určite svojou činnosťou zanecháme.

autor Darina