Precitnutie

Susedia nám priniesli malé mačiatko. Tešila som sa z neho a ako šikovné a starostlivé dieťa som ho hneď šla umyť, lebo bolo špinavé. Ale nešla teplá voda tak postačila aj studená. Mača nabralo sily a vytiahlo sa z umývadla. Bolo vidieť, že mu je zima. Tak som ho prikryla a dala mu do misky mlieka. Žiaľ, mlieka sa ani nedotklo, len ležalo so zatvorenými očami. Deti od vedľa si pre neho prišli. Na druhý deň som sa dozvedela, že ho zahrabali do pieskoviska, keďže zdochlo. Túto deckú skúsenosť som si preniesla až do dospelosti. Ešte teraz sa mi tisnú slzy do očí, keď si na to spomeniem. Dnes už viem, že tak malé mača sa neodtŕha od mamy a že je ešte slepé a treba ho kŕmiť a do vody určite nepatrí. Nikto mi nikdy nepovedal, ako sa postarať o zvieratko. Až táto bolestná skúsenosť mi otvorila oči.

Naivne som si myslela, že snáď teraz, keď už som dospelá mám triezve uvažovanie a s chladnou hlavou si poradím v každej situácii. Mýlila som sa.

Najprv ma čakal šok. Spučené chrobáky, rozhádzané žubrienky v nádrži. Dcéra chytala žaby a aj na hada si trúfla. Snažím sa jej vždy situáciu vysvetliť, prečo toto nie je správne a prečo by mala byť viac opatrná. Aká drsná a zároveň aká krehká vie byť príroda.

Pri našom ďalšom výlete vypadli mláďatá z  hniezda, pretože deti si našli zábavu v trasení stromov. Skôr, ako som stihla zareagovať už bolo neskoro. Dcéra jednému z nich pomohla dostať sa z jamy, do ktorej spadlo. V panike som začala hľadať hniezdo na strome, následne premýšľať nad spôsobom, ako ich vrátiť späť, než sa stihne ich mama vrátiť, nechcela som ich brať len tak do ruky, aby som im neublížila a aby nebolo cítiť ľudský pach..úprimne, bála som sa ich dotknúť a taktiež po takomto páde na chodník boli poudierané a zranené. Vidíte to zúfalstvo? Vidíte, ako sa správa zúfalý dospelý človek? Vidíte paniku v mojich očiach z toho, čo vyviedli moje deti? Následne nastúpila bezmocnosť a rezignovanosť. S bolesťou a ťarchou na duši sme sa prizerali na ich pomalé dodýchavanie. Dnes viem, že moc zvrátiť osud nešťastných vtáčich mláďat sme nemali. Deťom som to vysvetlila. Stále je im z toho smutno a je im to ľúto. Ako aj mne.

Deti majú radi zvieratká, ale postarajú sa o ne až vtedy keď budú na starostlivosť pripravené. Lenže nebudú, pretože ani my dospelí nie sme. Nežijeme v súlade s prírodou, necítime život, ktorý v nej pulzuje. Stále je vo mne zakorenený rešpekt, ale aj obava. Držím si odstup, mentálny. Kým neprecitnem ja, neprecitnú ani moje deti.

autor Darina