Keď pustím tvoju ruku

Keď som bola študentka neuvedomovala som si strach. Asi preto lebo som si nikdy neuvedomila vážnosť situácie. Žila som v ilúzií, že svet je bezpečné miesto. Šla som sama o polnoci do mesta, keď ma štekotom vystrašil vlk. Vyzeral tak. Myslela som, že skončím ako červená čiapočka. Srdce som cítila v krku. Nabrala som dych a zúfalo som naňho zakričala "Choď preč!" Zľakol sa a utiekol. Bol to určite vlčiak, ktorý sa mestom túlal sám. Tak ako ja. Nikdy som sa nebála nastúpiť v Bratislave do taxíka. Cestovala som sama smerom na východ v spacom vozni nočného rýchlika. Neviem, kto všetko spal v tom vozni tak ako vtedy ja. Dnes už by som takto necestovala. Uvedomujem si riziká a mám väčší rešpekt pred krehkosťou života. Zmenilo sa to narodením detí.

Tlačila som kočiar po chodníku a z brány vybehlo auto. Zabrzdilo. Nechápala som, ako môžem byť tak neprezieravá. Takých situácií bolo veľa. Keď sa nám dieťa stratilo v obchode a priviedla ho pani z iného poschodia. Keď som zrazu nevidela syna v parku a on v pohode vyšiel z reštaurácie. Keď som nevedela nájsť dcéru, ktorá bola na záchode. Keď mi dcéra zmizla z dohľadu a bicyklom prešla cez kopec. Kúsance od psov, štípance od včiel, rozbitá hlava či pošmyknutie vo fontáne a rozbitý nos akurát, keď píšem tento blog...Manžel mi vždy vraví, aby som sa prestala o deti strachovať. Dá sa to vôbec? Moja mama bola strachom bez seba, keď som išla nočným vlakom a na stanici som nevystúpila, keďže vlak meškal. A to som už bola dospelá. Prestanem sa niekedy báť o deti?

Keď sme šli na hrad myslela som si, že to dáme bez ujmy. Veď deti už vedia rozlíšiť na čo majú schopnosti a čo je už cez hranu. Najmenšieho som držala za ruku. Myslela som, že je to pre neho istejšie. Na vrchole hradu som si uvedomila, že deti pobehujú nad priepasťou. Už som si nebola tak istá bezpečnosťou a začala som deti zháňať ako pastier svoje ovce do košiara. Čo najskôr dole. Ale držiac sa za ruku nám to nešlo. Veľkosť krokov, tempo... Až nakoniec sme spoločne spadli na zadok. Uvedomila som si, že držiac sa za ruky zostup z hradu nedáme. Pustili sme sa. Každý z nás zišiel strmý svah svojou rýchlosťou a svojím spôsobom.

Prečo vlastne pochybujem o ich schopnostiach? Úrazy sa stávajú. Rany sa zahoja.
Deti majú vyvinutý pud sebazáchovy. Majú svojho anjela strážneho. Veď keď to zvládnem ja, a o tom ani nezapochybujem, zvládnu to aj oni. Držiac sa za ruky nie vždy znamená istotu a bezpečie.
Pustím tvoju ruku a spoľahnem sa na tvoje schopnosti, než nás nechať všetkých spadnúť do priepasti.

autor Darina