Vzkriesenie

 

Je to akurát rok aj pol, kedy som sa začínala  opäť rozhýbavať. Kedy som sa posúvala milimetre po posteli, aby som dosiahla na pohár. Kedy som sa postavila na nohy a urobila malý krôčik vpred. Ani na chvíľu som neváhala a skúšala som. Nevzdávala som to, hlavne mentálne. Bola to sila vôle, odhodlania a veľkej túžby sa zas vrátiť do života, k deťom. Mala som niekedy chvíľu slabosti, zúfalstva a pocitu nespravodlivosti,  keď som sa snažila dostať do korzetu, keď energia mysle predbehla krehkosť tela a ja som musela ostať ležať, aby som si ešte viac neublížila... 

Aj táto zlomová udalosť mi mala do života niečo priniesť. Ostávalo mi len sa s tým zmieriť a nechať si čas na očistu tela aj duše. Každý si raz musí prejsť svoju krížovú cestu. Každý si raz ponesie ten svoj kríž. Všetko, čo sa nám v živote deje nie je náhodné. Deje sa to z určitého dôvodu. Aj môj pád nebola náhoda. Bol to začiatok vzkriesenia. 

Najprv som precítila pokoru a odovzdanosť v hĺbke duše. Ego, pýcha a hrdosť sa kamsi vytratili. Ako mi narastala energia tela vzrástla aj schopnosť bojovať. Ale dávala som ju na nie správne veci. Kritizovala som ľudí okolo seba. Neďakovala som a nevážila som si nič. 

Postupne som začala vnímať znamenia. Nastúpila som na duchovnú cestu. Dostala sa mi do rúk kniha od José Silva - Sme schopní liečiť. Dozvedela som sa,  ako sa vysporiadať s minulosťou, ako si uvedomiť, čo ma blokuje, ako si odpustiť, ako poprosiť o odpustenie, zahojiť a vyliečiť zranenia tak na duši ako aj na tele. Tak, aby ma staré vzorce správania už nedokázali ovplyvniť. Stále je ešte veľa práce, ale podarilo sa mi odblokovať srdce. Začala som zrazu vnímať lásku všade naokolo. Je fakt všade. Verím, že je to dlhodobý stav a že sa nestratí, ako hmly za jesenných rán. 

Moje skúsenosti sú omnoho bohatšie, možno nájdem odvahu a rozoberiem ich v ďalšom príspevku. Myslím si však, že každý z nás má svoju cestu. A ona sa ukáže v správny čas. 

autor Darina