Spoločná výchova

Volila som si ľahšiu cestu výchovy. Čo som povedala, to platilo. Všetci sa tomuto prispôsobovali. Bola som krkom rodiny. Priama, rázna ale aj láskavá, poddajná. 

Neskôr, ako sme prechádzali alternatívou fungovania v rodine začala som byť vnimavejšia k potrebám druhých.  Mne sa tak otvorila cesta k zložitejšej výchove.

Deti sú pre mňa rovnocenné bytosti. S potrebami, požiadavkami, s emóciami...

Také aké sú, také ich akceptujem. Tak ako oni mňa. Je to ťažké, samozrejme. Neviem, či je to správne, ale vzťah, ktorý som mala k deťom v minulosti ma postupne ničil. Mentálne, duchovne, energeticky...na akejkoľvek úrovni. A ich tiež 

Tretie dieťa je akousi mojou skúškou. Vytiahlo ma z pohodlnosti. Dokážem žiť s tvrdohlavým, často hnenlivým dieťaťom vnimavejšie? Dá sa to zvládnuť po mojom? Je to dennodenná práca. Nemyslíte si, že som v tomto našom vzťahu podriadená. To určite nie. Rovnocennosť, snaha sa dohodnúť, ale aj hranice to sú takým základom, ktorých sa držím. "Dá sa ti to takto urobiť? Lebo tak si to predstavujem."..vysvetľujem opakovane. Už nie rozkazom, autoritou, zákazom, vydieraním, ale rodičovským priateľským prístupom. Cítite rozdiel? 

Nechávam deťom priestor na rozhodovanie, aj keď už viem, že to nebude správne rozhodnutiie. 

Načúvam, vnímam, rozumiem, chápem,  súcitim, hľadám  vhodnejšiu cestu, pýtam sa na názor, zisťujem náladu, rozprávam sa s nimi o každodenných veciach, preberáme situácie, ktoré sme mohli zvládnuť inak, učím sa ako sa vzájomne vychovávať....

Deti robia to isté, čo aj ja. Rozprávajú mi zážitky, vnímajú mojú náladu, potreby, pomáhajú mi, keď to potrebujem, rozosmievajú ma, keď som chorá... Sú mojím odrazom.

Nie je to však koncový stav. 

Je to cesta, naša spoločná výchova. 

Darina