Očami mamy

Je nesmierne ťažké si zachovávať vnútornú silu, keď sa na nás z každej strany sype  množstvo informácií a nie sú ani len trochu radostné. Keď sa na nás z obrazovky pozerajú vystrašené oči a úsmev nevidno už dlhý čas. Akosi sa vytratil. Akokeby už nebolo dovolené sa usmiať. A nie je to len úsmevom.  Presahuje to hranice ľudskosti. Týmto sa naša pohoda pomaly narúša. Nevieme veľakrát ovplyvniť situáciu ani informácie, ani to ako sa kto k nám zachová. Vieme však ovplyvniť to ako na túto situáciu zareagujeme. Môžme sa  obrniť silou podvedomia a zachovať si ľudskú tvár. Nereagovať okamžite hnevom. Ak začneme rozdávať radosť a lásku napriek zožatému hnevu, vráti sa nám to. Budeme silnejší. Mentálne silnejší. Skúsme viac pomáhať, dávať a ďakovať z úprimného srdca. Vráti sa nám nádej, že nabudúce to bude ľahšie, menej bolestné. Nastavme sa na emócie ako je láska a radosť. Udržujú nás pri zdraví. Nie virusy nás robia chorými. My sami vieme ovplyvniť naše zdravie. Skúsme spo...

Máš niekedy čas si vypiť čaj len tak sama bez vonkajších podnetov, vzlietnuť k nebu a zrakom blúdiť po okolitých kopcoch, vôbec nepremýšľať nad povinnosťami ani nad budúcnosťou...? Mne sa to trochu splnilo. Aj keđ nevedome. Mám zhoršený sluch a nepočujem vzdialené zvuky, slabšie počujem krik detí, nerozumiem kritike, slabšie počujem buchot susedy, ktorá reaguje na dupot môjho syna....Prestala som zjavne počuť to, čo by ma len vyhodilo z rovnováhy. Mala by som niečo so sluchom robiť. Otázne je však, či je to liečiteľné. Ak ma opustil sluch asi mi organizmus chce niečo našepkať. Chce mi pošepkať, že mám iba jedno srdce, ktoré stále bije a už 8 rokov tu bije iba pre deti. Nie pre mňa. Preto by som sa mala započúvať a uvedomiť si, že keď si nedám pozor a nezačnem myslieť na svoje srdce tak raz prestanem počuť deti úplne a nebudem počuť už ani tĺkot môjho srdca. Telo mi šepká, že mám iba dvoje ruky a jednu hlavu. Dvoje ruky, ktoré v istom okamihu musia ošetriť tri rôzne boliestky, nakŕmiť...

Keď dorastie ti pomôže...Keď bude mať 6 rokov už sa to s nim bude dať. Keď bude mať 8 bude rozumnejšie... Poznáme to. Tie rodičovské reči o tom ako bude neskôr lepšie, ľahšie a jednoduchšie. Nedopadne to vždy tak, ako si my myslíme. Možno nás v niečom aj prekvapia. Trojročné dieťa síce nevyjde s ľahkosťou strmý svah ako 6-ročné, ale zas keď je v pohode tak prečo mu nedôverovať. Hlavne ho nenechať v závese, lebo to vzdá hneď na začiatku. Takže je to aj o psychike dieťaťa a trpezlivosti rodiča. Starší syn pomáhal tatovi na povale pokladať podlahu. Fúú, som si vydýchla, už na mňa liezli mrákoty, keď som si pomyslela, či z tej povaly nespadne, alebo nepríde s prepichnutým palcom. Príjemne ma prekvapil, ako dokáže spolupracovať. A mladší? Ten popritom ako sa hral v aute našiel kľúče a rozpoznal náhradný kľúč od zapaľovania. Zrazu sa v aute rozohrala muzika. S údivom som pribehla k autu a nakukla dovnútra. Syn sa blažene tváril a poskackával v rytme píšťalky v naštartovanom aute. Nestačí...

Dlho som si myslela, že nie som rodinný typ. Taktiež som si neverila v tom, že by ma mohlo tak dlho baviť materstvo, alebo že raz si to obdobie konečne začnem aj vychutnávať a nebudem počítať dni, kedy sa opäť vrátim do práce. Že si budem užívať čas s deťmi a s láskou vnímať obdobie pokoja. Stalo sa. Vhupla som do toho celým svojím srdcom. Nachádzam tu šťastie, plnú náruč objatí, pohladenia, úsmevov, blízkosti, radosti a lásky. Každý deň mi prinesie nové poznanie. Už nepremýšľam, či je to správne, ale sa nechávam unášať, ako keď popustím uzdu myšlienkam a roztočí sa vír, ktorý už nejde zastaviť. Sú to moje deti. Je to taká moja oáza pokoja v tomto nepokojnom svete. Sú mojou múzou, mojou 'Marínou'. Tak duchovne čisté a nevinné. Tak nezaťažené zlobou ani odmietaním. Krištáľovo čisté a úprimné. Úprimné v láske, v hre, v skutkoch, v slovách, v objatiach...Žiadna faloš, pretvárka, klamstvá...žiadne zbytočné podrazy.Toto sú deti. Nerobia vedome nič, aby nás nahnevali. Sú tu pre nás...

Ráno sa zobudilo a vonku hmla. Moc to von neláka. O 2 hodiny stále hmla. Tak čo teraz? No nič, ideme do hory. Ako tak stúpame, hmla sa pomaly rozpúšťa a ukazuje sa nám čarokrásna scenéria. Hory odrážajú slnečné lúče od jesenných stromov a listov plných rôznych farieb. Úplne iný vzduch ako dole. Úplne iný tlak, úplne iné pocity. Príroda usína a Živa ožíva.   Foto Darinka Autor Pali

Keď som bola študentka neuvedomovala som si strach. Asi preto lebo som si nikdy neuvedomila vážnosť situácie. Žila som v ilúzií, že svet je bezpečné miesto. Šla som sama o polnoci do mesta, keď ma štekotom vystrašil vlk. Vyzeral tak. Myslela som, že skončím ako červená čiapočka. Srdce som cítila v krku. Nabrala som dych a zúfalo som naňho zakričala "Choď preč!" Zľakol sa a utiekol. Bol to určite vlčiak, ktorý sa mestom túlal sám. Tak ako ja. Nikdy som sa nebála nastúpiť v Bratislave do taxíka. Cestovala som sama smerom na východ v spacom vozni nočného rýchlika. Neviem, kto všetko spal v tom vozni tak ako vtedy ja. Dnes už by som takto necestovala. Uvedomujem si riziká a mám väčší rešpekt pred krehkosťou života. Zmenilo sa to narodením detí. Tlačila som kočiar po chodníku a z brány vybehlo auto. Zabrzdilo. Nechápala som, ako môžem byť tak neprezieravá. Takých situácií bolo veľa. Keď sa nám dieťa stratilo v obchode a priviedla ho pani z iného poschodia. Keď som zrazu nevidela ...

Susedia nám priniesli malé mačiatko. Tešila som sa z neho a ako šikovné a starostlivé dieťa som ho hneď šla umyť, lebo bolo špinavé. Ale nešla teplá voda tak postačila aj studená. Mača nabralo sily a vytiahlo sa z umývadla. Bolo vidieť, že mu je zima. Tak som ho prikryla a dala mu do misky mlieka. Žiaľ, mlieka sa ani nedotklo, len ležalo so zatvorenými očami. Deti od vedľa si pre neho prišli. Na druhý deň som sa dozvedela, že ho zahrabali do pieskoviska, keďže zdochlo. Túto deckú skúsenosť som si preniesla až do dospelosti. Ešte teraz sa mi tisnú slzy do očí, keď si na to spomeniem. Dnes už viem, že tak malé mača sa neodtŕha od mamy a že je ešte slepé a treba ho kŕmiť a do vody určite nepatrí. Nikto mi nikdy nepovedal, ako sa postarať o zvieratko. Až táto bolestná skúsenosť mi otvorila oči. Naivne som si myslela, že snáď teraz, keď už som dospelá mám triezve uvažovanie a s chladnou hlavou si poradím v každej situácii. Mýlila som sa. Najprv ma čakal šok. Spučené chrobáky, rozhádzané ž...